Dvaja najstarší. 3,5 a takmer 4 roky. Pištia a behajú. Majú dobrú náladu, baví ich to. Len škoda, že nie sme vonku, v prírode alebo na ihrisku. Vnútri na to nie je dobré miesto… Maminy ich napomenú – buďte tichšie, nepištite. Deti sú skvelé: prestanú behať, stíchnu. Presne na dve sekundy. A potom spustia znovu.
Čo s tým? Napomínať ich každé dve sekundy? Posadíme ich za stôl nech si kreslia? To by možno šlo, možno nie, ale oni predsa chcú behať, hýbať sa, hrať sa spolu.
Dieťa nám vždy dáva najavo, čo potrebuje. Ak to dokážeme prečítať a nájdeme mu prijateľnú formu, vďačne ju využije.
Tak sme im v herničke urobili “prekážkovú dráhu”. Použila som drevené kolesá (spílené a opracované pláty z konára) – to sú kamene v potoku, na ktoré sa dá stúpiť, háčkované pásiky – to je most a cestička. Z veľkych penových kociek a látky sme spravili bránu, ktorou treba presť. Deti sa pred tým hrali na lanovku, prenášali bábiky v sedačkách zo zafarbených látok, nuž im obraz dobrodružnej dráhy v horách prišiel vhod. Dráhu som spravila do kruhu, aby mohli chodiť koľko chcú. A zrazu je namiesto bezhlavého behu a pišťania sústredené úsilie o chôdzu na úzkom chodníku, opatrne stúpajú po stupienkoch v potoku, prechádzajú skalnou bránou. Bez zákazov, hnevu a frustrácie na oboch stranách, máme v herničke sústredenú a intenzívnu, a pri tom pokojnú hru. O chvíľu hlási Felix: chcem si oddýchnuť. Tak sme pri dráhe vyrobili “bufet” v ktorom si varíme čaj, kŕmime bábiky, tie nám od únavy pospali. Ani sa im nečudujem, po takom napínavom výlete.
