Holistic coaching and counselling

Vnútorné dieťa – aj vy ho máte

Vo svojej praxi psychofonetického poradcu (counsellor) sa často stretávam s fenoménom vnútorného dieťaťa. V určitých chvíľach, sa dospelý človek prestáva správať, cítiť a myslieť ako dospelý. Namiesto toho začínajú pôsobiť obrané mechanizmy a psychika malého dieťaťa, ktoré sa nám následne v procese aj ukáže. Vnútorné dieťa nám bežne pomáha pochopiť a komunikovať s deťmi svojho veku.

matrioskaMôžete si to predstaviť ako matriošku: v dospelom človeku sú „ukryté“ aj jeho mladšie verzie. Až po narodenie, aj pred narodením (prenatálne obdobie). Niekedy sa tam objaví, naopak, aj bytosť vekom staršia ako je aktuálne klient. Vnútorné dieťa sa ako problematické prejavuje vtedy, keď je aktivované situáciou vo veku, kedy prežívalo smútok, strach, osamelosť, násilie, nevítanosť, zneužitie, vlastne akúkoľvek menšiu či veľkú traumu. Môže sa to prejavovať na poradách, pri výchove detí, komunikácií s manželom, manželkou či mamou alebo otcom, pri šoférovaní, pri narábaní s peniazmi… (príklady situácií z mojej praxe). Dieťa potrebuje lásku, pozornosť a ochranu dospelého. Vo forme primeranej jeho veku. Nie vždy je komunikácia s vnútorným dieťaťom jednoduchá a mnohokrát sa counsellor stáva „advokátom“ dieťaťa. Vyvíja voči nemu empatiu, hovorí ku nemu a pomáha klientovi pochopiť situáciu vnútorného dieťaťa.

Čo je to vnútorné dieťa? Vo mne, dospelej 40+ ročnej žene, Blanke, ktorá má 35 rokov, 22, 12 a aj 6 a 2,5 roka, a všetky medzi tým, a aj pred tým. Sú to časti, aspekty mojej psychiky, mojej duše. Sú tam, a sú dobré na to, aby som vedela pochopiť a komunikovať s ľuďmi rôzneho veku, teda aj s deťmi. Keď sa rozprávam so trojročným Danielkompomáha mi moja vnútorná trojročná Blanka, aby som našla tie správne slová, ten správny spôsob.

father and sonNiekedy sa ale stane, že moje vnútorné dieťa má nejaký nespracovaný zážitok, nejaký naučený obranný mechanizmus či strach, a začne takto preberať kontrolu nad mojim dospelým správaním. A keď začne Danielko robiť niečo, s čím si neviem rady, moje vnútorné dieťa sa hlási o pozornosť a zrazu nevládzem reagovať ako dospelá žena. Mám potom k dispozícii dve možnosti: snažím sa toto svoje vnútorné pnutie potlačiť, nepočúvať ho, oddeliť sa. Ja to predsa ustojím. Chvíľu sa mi to darí, ale často sa stane aj to, že po čase to neudržím a spadnem do druhej polohy – do môjho vnútorného dieťaťa. A potom sú v náročnej situácii dve trojročné deti… z ktorých jedno vyzerá ako dospelá žena. V oboch prípadoch dieťa stratilo rodiča/vychovávateľa. Keď sa odpojím, nie som pre dieťa dostupná. Keď sa stanem dieťaťom, nie som už rodič. Toto je obvyklý scenár, dalo by sa povedať, že je to „normálne“. Ale nepomáha to.

Príspevok je úryvok z mojej záverečnej práce štúdia Psychofonetiky v Škole empatie. Všetky práva vyhradené. Pri zdieľaní uveďte odkaz na túto webku.