“… Ide škriatok dnu, a zase von. Tancuje, tancuje, a než povieš heš – je preč.” Prstová hra s rodičmi a s deťmi. Slúži na rozvoj motoriky, stimuluje tvorbu mozgových synapsii, opakovaním vytvára rytmickú štruktúru v spoločnom kruhu… a predovšetkým je veselá a zábavná, milá a jemná. Deti ju majú veľmi rady. Táto, škriatkovská, je veľmi obľúbená u malých detí, robievala som ju v škôlke s 3-4 ročnými a som užasnutá a nadšená, ako zaujala aj 2 ročných drobcov, a ako im to s tými drobnými rukami a prstíkmi ide.
Aj včera – “…a než povieš heš – je preč.” a pokračovala som: “a kdeže sa nám škriatoček schoval?” Hľadám ho v košíčku s loptičkami, nie je tam, v košíčku s rolničkami, a, čuduj sa svete, ani tam nie je. Škriatok bol vystrčený palček, ktorý tancoval, schoval sa do pästičky druhej ruky, a keď sme povedali heš – je preč, obe ruky sme si schovali za chrbát. Niektoré deti ho ale s plnou vážnosťou začali hľadať v košíčkoch s hračkami, a keď ho nenašli, vážne mi prišli oznámiť: “nie je”. Pre nich je škriatok skutočný. Tak skutočný, že sa chceli presvedčiť, či sa do košíčka schoval.
Veľa krát som počula, a aj rozprávala, ako malé deti inak vnímajú svet. Ako ich vedomie je iné ako bežné vedomie nás, dospelých. Často na to zabúdame, predpokladáme, že dieťa je iba telom malý a informáciami málo zásobený dospelý. A tak sa ku nim aj správame. Vysvetľujeme, očakávame, čakáme na ich rozhodnutia. Všetky deti na herničke majú zdravý zrak, všetky videli, že to čo tancovalo, bol palček, mamin, alebo aj ich vlastný. Ale deti žijú v svojim svete, s magickým, fantazijným, rozprávkovým vedomím. Tak im ho doprajme.
O tom, ako to súvisí s obrázkami v knižkách, filmami v telke a tým, že veď škriatkovia neexistujú, niekedy nabudúce.
