Pred rokmi som bola na prednáške, ktorú robila Iris Johansson, žena s diagnózou autizmus, ktorá vďaka svojej vysokej inteligencii neúnavne pracuje na tom, aby si zachovala kontakt s vonkajším svetom. Iris robí prednášky v mnohých krajinách, aby priblížila ľuďom svet autistov. Na prednáške, okrem mnohého iného, rozprávala o tom, ako sa jej narodilo dieťa. Iris sa o svoje dieťa starala perfektne, čo sa týkalo jeho telesných potrieb, podľa jej vlastných slov „ako zdravotná sestra“. Ako autistka, nemajúca prístup ku svojim citom, nebola ale schopná nadviazať s dieťaťom citovú väzbu. Po niekoľkých mesiacoch dieťa zomrelo. Po telesnej stránke mu nechýbalo nič.
Základom pre empatiu voči druhému človeku je – empatia voči sebe samému. Najprv musím vedieť, ako sa mám, musím sa podľa možnosti o seba postarať. Som unavená? Vystrašená? Hladná, nahnevaná, zranená? Každá emócia, každá bolesť, nám zafarbuje vnímanie sveta. Až keď uvidím seba, až keď si uvedomím, ako sa mám, až potom dokážem lepšie uvidieť dieťa. Lepšie uvidím náš vzťah – čo z toho, čo sa medzi nami deje, je moje. A kde v tom celom je vlastne dieťa.
Ide o vzťah. Na mrazivej skúsenosti Iris Johansson môžeme vidieť, že absencia vzťahu môže skončiť až smrťou. Vzťahy, to je to čo deti potrebujú, aby mohli prichádzať medzi nás na Zem. Aby mohli rásť a dozrievať k vlastnému potenciálu a úlohám a realizovať ich vo svete.
Ako sa teda pozrieť na seba? Hľadajte, čo bude fungovať vám. Meditácia, koncentrácia, relaxácia… Pre mňa je to Psychofonetika. Pomocou vnímania vlastného tela, spontánneho gesta a kreatívnej imaginácie môžem nie len uvidieť ako sa mám, ale môžem si uvedomiť aj hlbšie súvislosti a príčiny. Niekedy veľmi prekvapujúce či celkom neočakávané.
Rodičovstvo
Kým je bábätko malé, ťažisko výchovy je na opatere, jeho telesných a emocionálnych potrieb. Ako dieťa rastie a dozrieva, stáva sa stále viac samostatné a samoobslužné. Vníma vedomejšie aj morálne prostredie, ktoré ho obklopuje. Ako žijeme my, dospelí? Ako mu ukazujeme svojím žitím, čo znamená byť človekom? Môže to byť napríklad aj tým, že sme empatickí voči sebe a svojim potrebám. Telesným, duševným, duchovným. Nie je to sebecké. Nestarať sa o seba, znamená učiť dieťa, že sa nemá o seba starať. Ako potom môže hľadať a nájsť to, čo patrí k nemu, čo ho bude robiť šťastným, naplneným a pre ľudí prínosným? Tiež je dôležité usilovať sa rozpoznať skutočné potreby dieťaťa, podľa mňa najlepšie opäť empatiou voči dieťaťu, a istotne je dobré mať aj nejaké informácie o vývine. Mne v tomto veľmi pomáha waldorfská pedagogika. Keď bol môj syn malý, robil občas veci, ktoré sa mi nepáčili ale nevedela som ich zmeniť. Už trochu zúfalá som si hovorila, keď už to neviem zmeniť, aspoň by som chcela pochopiť, prečo to robí. To ma priviedlo k štúdiu waldorfskej pedagogiky. Deti sú našimi najväčšími učiteľmi.
Príspevok je úryvok z mojej záverečnej práce štúdia Psychofonetiky v Škole empatie. Všetky práva vyhradené. Pri zdieľaní uveďte odkaz na túto webku.