Blogov je predsa už toľko…
A predsa – našla som pri upratovaní harddisku tieto zápisy z tohtoročnej jari – jarného upratovania:
Nedeľa
Svieti slnko.
Hoci je vonku ešte chladno, Zem začina vydychovať Život v ústrety Slnku. Vtáci spievajú, snežienky už rozkvitli, dokonca aj moje krokusy v tieni sú už žiarivo žlté. Sprievodným javom toho, že jar sa skutočne blíži, je aj rastúca kopa konárov, ktoré ostrihal môj manžel v záhrade. Tak som si natiahla staré nohavice, zo dve flísky a šup k mlynčeku na konáre, či ako sa tá vec, čo robí taký pekelný hluk a dole z nej vypadáva štiepka, volá. Celý deň som mohla byť v záhrade a upratovať. Požehnanie čistenia. Okrem záhrady si vyčistím aj hlavu. Tu a teraz, kedy sa mi darí naozaj byť v prítomnom okamihu? Nevyčítať si minulosť, nestrachovať sa z budúcnosti. Byť prítomná pri tom, čo moje ruky robia. Do mlynčeka vložiť práve toľko, aby sa nezasekol, ale zároveň aby nešiel naprázdno. Občas si dať prestávku, lebo aj to treba. Pozorovať dva páry dravých vtákov, ako oslavujú život vo výške, sebavedome a s ľahkosťou. Žasnúť nad klbkom dážďoviek, ktoré, nepoznajúc nedeľu, makajú v našom komposte.
Byť užitočný.
Susedovie chlapec. Predškoláčik. Rád behá, rád sa smeje. Nikdy nevynechá príležitosť sa vám prihovoriť. Tá radosť v očiach, keď som mu požičala nožnice na konáre s dlhočiznými rúčkami a mohol pár konárov postrihať. Práca, ktorú treba urobiť, spolu s dospelým, taká ktorá chce aj pozornosť, aj silu, aj zručnosť. Dieťa na prechode od škôlkara ku školákovi, pomalý, pozvoľný prechod od hry ku práci. Kiežby mu vydržal celú základnú školu. Ten jeho ochotný záujem o život dospelých. Tá chuť pracovať, pretože práca musí byť urobená.
Prekvapenia.
Za kopou dreva, urcenou do záhradného krbu, kde sa vzali tu sa vzali – ostrihané konáre z ihličnanu, aj s ihličím. Z ktorýchže Vianoc? A prečo sú tam? Nikto nevie. Trošku som sa obávala – takéto miesta bývajú obľúbenou ubytovňou najrôznejších druhov chrobákov a pavúkov… brrr. Ale pustila som sa do nich. Vypratané – a napodiv odtiaľ nič nevyliezlo. Ktovie, koľko miest v duši mám takýchto. Zanesených starými vecami, ktoré už naozaj na nič neslúžia, iba poskytujú miesto pre rôzne hmyzy, hnilobu a vlhkosť. Prípadne, vyhýbať sa im zo strachu, že by tam niečo také mohlo byť…
Bilancia.
Je tu večer. Záhrada by ešte chcela svoje – ako vždy, ešte jeden deň mi chýba na dokončenie (tiež to tak máte?). Ale kopy konárov zmizli. Príjemne unavené telo, nádherne ľahká duša. Vedeli ste, že kontakt s hlinou pôsobí ako antidepresívum? A aj kontakt s drevom, so vzduchom, s rastlinami. Pri večeri sa smejem na komentároch môjho predpubertálneho syna. To je vždy takýto vtipný? Možno to súvisí aj s mojou náladou, že aj na neho sa prenáša tá ľahkosť a prítomnosť Ducha. A počas celého dňa som si nedala ani jedinú kávu, o bdelosť sa postarala Príroda sama.
