Nestihneš, nestihneš!
– kričal na mňa dnes jeden známy, keď som uháňala na električku.
Nestihla som. Určite nie kvôli nemu, proste som vyštartovala z domu neskoro.
Ale aj tak mi to nepadlo dobre. A viete prečo? Ja som už veľká. Viem si to v hlave usporiadať, povedať si – chcel sa mi prihovoriť, chcel byť vtipný (?!). Spomenula som si na jeho deti, na ktoré je vtipný rovnako. Aké asi budú mať vedomie vlastnej hodnoty, keď sa predpokladá, a aj im to hovorieva, že nestihnú, nedokážu, sú hlúpe (nie, nepreháňam).
Veľmi sa mi páči volejbal, veľmi by som ho chcela hrať. No ide mi to mizerne (tiež nepreháňam), tak radšej nehrávam, aby som to druhým nekazila… Raz som mala možnosť chvíľku trénovať s kamarátkou, bývalou trénerkou. Janka dokázala povzbudiť tak, že som následne hrala asi najlepšie vo svojom živote. Nesmelé, nešikovné dievčatko vo mne to stihlo, trafilo a malo z toho radosť.
Naše očakávania silno formujú naše deti. Aj dospelých. Skúsme sa pozerať na deti, na dospelých, a možno aj na samých seba tak, akoby sme už trocha videli ten ďalší rozmer, tú zrelšiu, trpezlivejšiu, múdrejšiu osôbku, ktorou sa môžeme stať. Akoby stála už pol kroka za človekom, na ktorého sa dívame, na ktorého myslíme. Ako by sme už tušili ten ďalší list na rastlinke, ako na jablonke tušíme jablká v kvetoch. Plody ľudského života nevieme odhadnúť. Ale môžeme ich s láskou vítať, a klásť si otázku: Aká budeš zajtra?
