Kľúčová úloha rodiča a vychovávateľa je empatia

Empatia je pre mňa spôsob vnímania sveta, kedy sa na svet pozerám z viacerých perspektív: z mojej vlastnej, z perspektívy druhého človeka (zvieraťa, bytosti). Bázou pre empatiu je súcit, z empatie pramení láska v myslení, cítení a konaní. Empatia sa takto pre mňa stáva kresťanskou cnosťou, ktorú je potrebné, nevyhnutné rozvíjať. Empatia je medzi ľuďmi pomerne nový fenomén. Prejavuje sa to aj v jazyku: čo je správne povedané: „mať empatiu“, „robiť empatiu“ alebo rovno „byť empatický“. Byť empatický „s niekým“ alebo „voči niekomu“? Čo je opakom empatie? Zlo má vždy dve podoby, takže možno aj opaky sú dva, mohli by to byť „manipulácia“ a „ľahostajnosť“? Prípadne rovno nenávisť?

wildflowerEmpatia voči deťom
Toto je veľmi ťažké. Je to úloha budúcnosti. Budúcnosti, ktorá je už tu. Pozerať sa na človeka, „za“ človeka, na toho, kto ešte len má prísť. Nemám vyčerpávajúci návod. Ale mám živú skúsenosť, že už úsilie o empatiu účinkuje, pomáha a lieči. Skúšam sa pozerať na budúcnosť človeka, na jeho obdivuhodné činy, ktoré raz vykoná. Postaví dom. Vychová dieťa. Zachráni zviera. Bude láskavý. Možno bude plný humoru. Možno bude svojim úsmevom skrášľovať ľuďom deň.

Skúste si spomenúť na seba, akí ste boli vo veku, v akom je teraz Vaše dieťa, a pozrite sa na to, kde ste teraz. Ja som v 14. rokoch netušila, že budem vychovávateľka v škôlke, nič tomu nenasvedčovalo. Waldorfská pedagogika na Slovensku nebola a nikdy som o nej vtedy nepočula. Skúste čokoľvek, čo vo vás vyvolá úctu a obdiv voči tomu, čo vaše dieťa nesie v sebe ako vlohu, ako plán, ako plody budúcnosti. Aj keď netušíte, čo to bude. Práve, keď netušíte, čo to bude. Necháte mu tak priestor.

Christoph Merholz vo závere svojej knihy Die Philosophie des Ich – Christentum heute, v závere hovorí o tom, že Jástva ľudí sa dnes prebúdzajú, ale svet nie je pripravený. Nemáme žiadne spoločenstvá, ktoré by príjmali Jástva. Máme iba spoločenstvá, ktoré chcú Jástva utlmiť. Prebúdzajúce sa Ja(stvo) je pociťované ako rušivé alebo nepríjemné. Ako teda môžeme vytvárať spoločenstvá, v ktorých Ja dokáže skutočne žiť? Na to sú potrební ľudia, ktorí sú pripravení pôsobiť ako pôrodní asistenti pre Jástva druhých. Je potrebná komunita, škola, organizácia, na to aby sa mohli úspešne inkarnovať duše, ktoré dokážu zmeniť svet k lepšiemu.

Kľúčová úloha vychovávateľa

Christoph Merholz hovorí, že mladý človek prináša vo svojej bytosti – vo svojom večnom Ja – mocné impulzy budúcnosti. Najprv sa ale musí prebudiť sám voči sebe, a následne, keď si je vedomý toho, čo prináša ako impulzy budúcnosti, musí byť schopný nejako sa spojiť s pôsobením ostatných ľudí. Až tým môže na Zemi ukotviť vnútorné Nebo. Dôležitý je pohľad, záujem vychovávateľa, vďaka ktorému pomôžeme mladému človeku nájsť samého seba. Nejde pritom o moje chytré rady, ale o to, aby som mu pomohla odhaliť, čo ho priviedlo do tohto jeho života. Ide tu o moje vnútorné načúvanie, ktoré vytvorí atmosféru, v ktorej môže začať znieť vnútorný hlas mladého človeka. My musíme hľadať ich Ja, aby sa oni mohli spojiť so svojim najvnútornejším Ja, a my im musíme dať priestor, aby svoje Ja mohli žiť. Nesmierne a nedozierne veľa na tom záleží, ako sa pozeráme na mladých ľudí a ich zápas.

fathers lookAk máme obraz človeka, ktorý je bezduchý a materialistický, znamená to vlastne urážku. Pretože s každým našom takýmto pohľadom popierame individualitu človeka, ku ktorému pristupujeme. Až keď bude reinkarnácia pre nás taká samozrejmá, že táto myšlienka bude v nás žiť, až potom môže náš pohľad vniesť svetlo do oblastí, z ktorých mladí ľudia čerpali impulzy pre svoj život.

Čo teda môžem urobiť?

Kroky empatie s dieťaťom
1. Empatia voči sebe. Ako sa mám? Čo potrebujem? Keď som vporiadku, viem byť prítomná a nápomocná aj pre moje deti.

2. Empatia voči dieťaťu. Čo dieťa naozaj odo mňa potrebuje? Nie už to, čo by sa páčilo mne. Dieťa plače. Prvá moja reakcia je vziať ho na ruky a objať ho a uistiť ho (alebo seba?), že všetko je v dobré. Lenže nie je. A možno dieťa v tej chvíli potrebuje niečo úplne iné ako objatie. Pomocou vcítenia: imaginácie, inšpirácie a intuície sa pokúsim „kráčať v jeho topánkach“, na chvíľu sa stanem ním. Môžem sa skúsiť pohybovať ako sa hýbe dieťa, môžem dýchať ako dieťa, predstaviť si ako by som sa cítila v jeho situácii ja. Aké je to byť ním, tu a teraz? Odpovede budú prichádzať, situácie a vzťahy sa môžu liečiť.

3. A čo ešte? Keď zasadíte nový strom, viete, aké môžete očakávať jedného dňa ovocie. Plody ľudského života, každého jedného človeka, sú jedinečné. Ešte nikdy predtým tu neboli a ani tu nikdy potom už také isté nebudú. Ako teda vytvorím podmienky pre dieťa, mladého, alebo aj dospelého človeka tak, aby jeho plody mohli vyrásť a dozrieť?

journeyU detí, sa môžeme sa snažiť o empatiu voči tomu, čo tu už je, čo tu ešte nie je a vytvárať prostredie veku primerané. Aby sme im vytvorili bezpečné a slobodné prostredie, tak aby ľudia mohli žiť osud, s ktorým prišli na Zem. Vo Filozofii slobody R. Steiner hovorí o tom, že sloboda človeka v živote spočíva v tom, že môže konať to, s čím ako so zámerom prišiel na Zem. Toto je zmesou karmy – dôsledkov minulých činov, ale aj poslania – činov a chcenia, ktoré sú zárodkami budúcnosti. Človek je vedený svojim osudom, sprevádzaný svojim anjelom. To, čo k tomu ale môže slobodne pridať, je jeho postoj, voči tomu čo sa deje. To je to, čo pretrváva, to, čo je prínosom a potravou pre duchovný svet.

Na záver ešte meditácia pre učiteľov od R. Steinera:

„Dieťa prišlo z duchovného sveta neskôr, ako ja sám. Z toho, čo dieťa žije mne v ústrety, môžem uhádnuť, čo sa udialo v duchovnom svete, odkedy som ho opustil. Aby sme toto v sebe niesli ako živý pocit, to je správna meditácia učiteľa, nesmierne veľkého a silného významu.” (GA 300)

Empatia je nový stav vedomia. Je len na nás, či budeme pracovať na jej rozvoji. A deti sú tou najlepšou motiváciou.

Príspevok je úryvok z mojej záverečnej práce štúdia Psychofonetiky v Škole empatie. Všetky práva vyhradené. Pri zdieľaní uveďte odkaz na túto webku.